Sedím vo vlaku. Za oknom sa mihajú dažďové kvapky. V diaľke vidno cestu, po ktorej sa premávajú autá. Obytné a rodinné domy v blízkosti trate sú rôznych farieb. Oproti mne sedí starší muž v sivom tričku s okuliarmi na nose. Práve študuje učebnicu angličtiny pre samoukov. Hlavu má bez vlasov a pod nosom sivé fúzy. Vedľa mňa sedí tiež starší muž sivých vlasov v modrobielej károvanej mikine.
„Venujete sa profesionálne hudbe?“ pýta sa ma v súvislosti s gitarou, ktorú som pred chvíľou vykladala na miesto nad sedadlami.
„Študujem hudobnú výchovu a slovenčinu,“ odpovedám.
„A ako nástroj máte gitaru?“
„Aj klavír,“ hovorím. Ďalej sa nerozprávame. Vyťahujem telefón a začínam písať tieto riadky. Pred niekoľkými minútami mi totiž napadlo, že by nebolo od veci písať o ľuďoch vo vlaku. Len tak. Nech z toľkých ciest vlakom, ktoré absolvujem počas akademického roka, aj niečo je.
Vlak zastavil na stanici. Je to druhá zastávka, ktorá ma delí od domova. Ešte jedna a... som doma. No čo... O tri dni aj tak idem naspäť do školy.
Vlak sa pohol a pomaly sa rozbieha. Veľmi pomaly.
Zrýchľuje.
Muž sediaci oproti mne prestal študovať angličtinu pre samoukov a pozerá do uličky na zem. Následne z batohu vytiahne piškóty so želé a čokoládou a jednu zje. Muž vedľa mňa sa venuje telefónu. Odloží ho a oprie hlavu o operadlo.
Vlak vchádza do tunela.
Vychádza von.
Počujem, že sa blíži vlakvedúca, tak hľadám v telefóne lístok.
„Dobrý deň, pristúpili,“ povie. Ukážem jej lístok v telefóne a preukaz ISIC.
Na vedľajšej štvorsedačke sedia tri ženy. Jedna číta, druhá lúšti krížovky a tretia vyťahuje vreckovky.
Muž, ktorý predtým študoval angličtinu pre samoukov, teraz pozerá do nejakého zošita.
Vlak sa blíži k ďalšej stanici. Spomaľuje.
K našej štvorsedačke prichádza chlapec vo veku asi dvadsať rokov. Má tmavú pleť aj vlasy. Cigáň to asi nie je. Skôr by som povedala, že možno nejaký cudzinec. Možno imigrant. „Nemáte nabíjačku?“ pýta sa s cudzojazyčným prízvukom. Zavrtím hlavou, že nie, hoci nabíjačku mám. Nechce sa mi však skladať ťažký kufor dole a hľadať v ňom nabíjačku. A... nerada požičiavam veci cudzím ľuďom. Najmä, keď je to tmavší občan.
Nie som rasistka.
No dobre. Možno som. Ale iba trošku. Iba voči tým počernejším občanom, ktorých nepoznám a nič o nich neviem
„Len na desať minút ju potrebujem. Lebo musím zavolať.“
„Kam cestujete?“ pýta sa muž vedľa mňa.
„My ešte ďaleko máme. Považská Bystrica.“ Mám chuť mu povedať, že Považská Bystrica je už veľmi blízko, ale som ticho.
Muž sa stavia a vyťahuje zo svojej batožiny nabíjačku bez kábla. „Máte kábel?“
„Nie,“ odpovedá chlapec.
„Lebo neviem, či bude sedieť koncovka. Vy asi máte inú.“ Obzerá si chlapcov telefón a vyťahuje svoj kábel. Skúša ho strčiť do telefónu, ale nejde to. Chlapec má telefón iného typu. „Žiaľ, asi to nepôjde. Nesedí koncovka.“ Hovorí muž v károvanej mikine.
Chlapec sa poberie ďalej. Počujem, ako mu niekto núka svoj telefón, že si môže zavolať.
Vlak sa opäť začne rozbiehať. Odchádza zo stanice.
Muž oproti mne vyťahuje mobil a telefonuje. Na niečom sa zasmeje. Jeho rozhovor je pozitívne ladený. Lúči sa a ťuká do telefónu. Znova si ho prikladá k uchu. Druhá strana však na jeho telefonát nereaguje, preto mobil odkladá.
Vo vlaku sa hemžia útržky rôznych rozhovorov.
Pozerám na hodinky. O niekoľko minút by som mala byť doma.
